Retro štýl pokrýva obdobie približne od 50. až po 80. roky 20. storočia, hranica sa presne stanovuje ťažko. Slovensko vtedy patrilo do socialistického Československa. Ďalší odborníci spomínajú okrem týchto rokov ešte aj staršiu dobu, a to medzivojnové roky.
Novodobí archeológovia
Aj tak by sme mohli nazvať mladých ľudí fascinovaných retrom. Nehrabú sa však v zemi a nerozmýšľajú nad obdobím spred miliónov rokov, práve naopak, zaujímajú sa o dizajn z obdobia len nedávno minulého. Hľadajú oblečenie, nábytok a celkovo sa nadchýnajú nad predmetmi svojich rodičov či starých rodičov a veľmi radi si ich zaobstarávajú aj do svojich bytov a šatníkov. Všetky tieto veci vznikali v čase dávno pred ich narodením, dokonca môžeme povedať, že ani ich rodičia ešte nemuseli mať toľko rokov, čo oni dnes.
„Začalo sa to tým, že sme zdedili po starých rodičoch byt, a bolo nám ľúto mnohé veci vyhodiť. Postupne sme si k nim dokúpili dokonca ďalšie, napríklad z Bazoša či Aukra. Nie je to len o veciach, ide celkovo o životný štýl a postoj, ktorý keď si zamilujete, už sa ho jednoducho nechcete vzdať," povedal nám jeden nadšenec.
Retro maniaci = hipsteri?
V súvislosti so záujmom o tento „moderný" štýl sa tiež hovorí o subkultúre hipsterov. Toto pomenovanie sa k nám pomaly dostáva zo západnej časti sveta. „Hipsteri sú síce mnohými považovaní za pozérskych narcisov, treba však uznať, že hipsteri svojím záujmom a snahou odlíšiť sa pomáhajú objavovať zaujímavé inšpirácie vo viac či menej zabudnutej nedávnej histórii." napísal pre denník Pravda Milan Čupka. Prekvapivé však je, že retro hipsteri nevymysleli.
Aj retro sa opakuje...
Kunsthistorička Marta Janovíčková pre denník Pravda spomína pri retre renesanciu, čiže znovuobjavenie antiky. Retro sa v tomto období prejavovalo v architektúre, móde, dizajne a mnohých ďalších obdobiach. Pokojne by sme teda mohli povedať, že Leonardo da Vinci by bol teda hipster!
Opakovanie sa v histórii objavovalo okrem renesancie aj neskôr. Barok čerpal inšpiráciu zo stredoveku, po ňom nasledujúci klasicizmus zase znovuobjavil antiku a renesanciu. V 19. storočí sa potom znovu zrekapitulovali všetky dovtedajšie historické obdobia. „To opakovanie funguje ustavične. Občas sa objaví niečo nové, ako povedzme minisukne v 60. rokoch, ale potom sa opäť začne čerpať z minulosti," mieni Janovíčková. V histórii teda rozhodne nejde o žiadnu novinku!
Retro štýl a veda
Obdobím „retra" sa však nezaoberajú len mladí, ale aj mnohí odborníci a teoretici či intelektuáli. V Čechách sa tejto téme venujú oveľa viac, no prichádza to pomaly aj na Slovensko. Dôkazom toho je aj výstava Slovenského národného múzea v Bratislave - Štýl a móda 60. rokov, kde pre verejnosť vystavili stovky starých predmetov, ako keby mali za sebou storočia. Jej autori pre denník Pravda tvrdia, že „(výstava) osloví tri generácie. Ľudí vo veku okolo osemdesiat rokov, ktorí si v tomto štýle kedysi sami zariaďovali domácnosti. Päťdesiatnikov, ktorí si na vystavené kusy budú spomínať z detstva. A dvadsiatnikov, ktorí tieto artefakty zažili možno odložené na chate či u starých rodičov." Ďalším príkladom je dokumentárny seriál Fetiše socializmu prinášajúci príbehy bežných aj známych ľudí českého a slovenského sveta, ktoré dopĺňajú postrehy odborníkov z oblasti histórie, sociológie, ekonómie a pod.
Mnohí ľudia sa v „dobe retra" aspoň narodili či vyrástli a tí skôr narodení si stihli aj založiť rodiny. Veci, ktoré sa z dnešného pohľadu zdajú staré, boli vtedy pre nich vlastne nové, žili s nimi a mnohí aj dodnes žijú a veľakrát nedajú na ne ani dopustiť. Často ich tiež počúvame, ako s nostalgiou spomínajú, že bolo vtedy dobre a čo všetko úžasne zažili. Mnohí na toto obdobie skrátka nedajú dopustiť. Nájdu sa však aj takí, čo spomínajú na toto obdobie s trpkosťou, hnevom či dokonca s výsmechom...
V súvislosti s výrobkami socializmu sa tiež spomína aj ich kvalita. Jedni ju vychvaľujú, a podľa nich sa s výrobkami zo súčasnosti nedá ani porovnať. Aj tie nové, čo sa tvária ako retro nazývajú brakom. Na druhej strane sa však nájdu aj takí, ktorí tvrdia pravý opak. „Všetky tovary mali jednu zásadnú chybu - nikto sa nestaral o to či a ako fungujú. Častokrát pritom stačili relatívne drobné úpravy na odstránenie najhlúpejších konštrukčných chýb." vyjadril sa v diskusii na sme.sk jeden užívateľ.
Popri kritike kvality sa objavuje aj označenia ako fádnosť a uniformita. Oblečenie bolo vraj na jedno kopyto, nevýrazných farieb a elegancia sa vôbec nenosila. Kto vy bol príliš nápadný, vytŕčal by. V zariadení bytu sa uniformita prejavila tiež. Napríklad v panelákoch mali zariadenie jeho obyvatelia mnohokrát veľmi podobné až nie aj rovnaké. Takže keď prišli jeden druhému na návštevu, niekedy ani nevedeli, v ktorom byte vlastne sú.
Rovnako sa podľa kritikov šablónovitosť prejavila aj na exteriéri. Podľa nich je krajina dodnes doslova zavelená ohromným počtom budov z tejto doby - od rodinných domov, cez paneláky až po hotely či rôzne budovy na spoločenské vyžitie. Veľa z nich je úplne rovnakých, postavených podľa jedného projektu. Ani farbou sa veľmi neodlišovali, iba ak odtieňami sivej. Odborníci v stavebníctve hovoria, že tieto budovy sú často na dnešnú dobu enegeticky až priveľmi náročné a predimenzované. Niektoré zdraviu škodlivé materiály ako azbest, ktoré boli niekde pri ich stavbe použité už radšej ani nerozoberáme. V dôsledku toho ich niektoré vidíme dnes opustené, chátrajúce alebo boli už aj zbúrané, čo má zase Ďalší vplyv na obraz našej krajiny.
A ako vyzeral typický byt z obdobia socializmu? Typickým vybavením boli strohé obývacie steny, ktoré slúžili ako akýsi rodinný krb a boli až preplnené knihami, krišťálovými a inými sklenenými a porcelánovými súpravami. Nábytok dopĺňali ťažkopádne čalúnené sedacie súpravy. V obývačke nesmeli chýbať celoplošné koberce a záclony od jednej steny po druhú. Všetko sa dalo kúpiť v Domoch bytovej kultúry.
Prečo zrovna retro?
Pýtate sa, prečo teda po tom všetkom, čo sme tu napísali, spomíname v úvode nadšenie mladých pre retro štýl? Pomôcť by sme si mohli parafrázou Alberta Moraviu, ktorý v jednej knihe píše, že staré veci máme radi preto, lebo nám evokujú akýsi pocit bezpečia, poriadku, ktoré nám v tej našej dobe možno chýbajú. Takisto však nemôžeme tvrdiť, že by nadšenci retra presne kopírovali úplne všetko z tohto obdobia, skôr sa ním inšpirujú. Vyberajú si skôr to, čo je dobré, zaujímavé a čo považujú za pekné. Aj v bývaní, zatiaľ čo sa predtým všetko ladilo do nevýrazných tónov, dnes sa retro skôr spája s farebnosťou a veselosťou. Ide teda skôr o navodenie istej radosti v domácom prostredí ako aj v obliekaní.
Retro mánia - liek na krízu?!
V súvislosti so znovuobjavovaním retro štýlu sa vynárajú ďalšie súvislosti. Jedna z nich je recyklácia, lebo sa využívajú, veci, ktoré by sa už vyhodili namiesto toho, aby sa kupovali stále nové a nové. Šetria sa tým aj napríklad lesy, z ktorých drevo by sa použilo na výrobu nového nábytku. Vďaka rôznym internetovým či kamenným bazárom, kde si takéto veci ich nadšenci kupujú, sa tiež ekonomicky pomáha ďalším ľudom. Tí si predajom starých vecí môžu finančne privyrobiť a následne kúpiť niečo iné, pre nich potrebné. Vďaka tomu, že si zaobstaráme retro nábytok a dáme ho opraviť sa objavuje ďalší fakt. Tomáš Hudcovič, majiteľ jedného retro obchodu pre portál PNky povedal, že „týmto recyklovaním jedinečných kúskov dávame tiež prácu miestnym remeselníkom." V časoch ekonomickej krízy sa ľudia takto navzájom finančne podporujú, čo je tiež nemalý prínos retro štýlu.
Odvtedy až dodnes
Často sa tiež porovnáva doba pred a po revolúcii, čiže tá „retro" a táto terajšia, moderná. Hovorí sa, že vtedy boli sídliská, ľudovo nazývané aj „králikárňe", šedé. Dnes sa nám tieto štvrte naopak, aj vďaka zatepľovaniu, až zase príliš vyfarbili. Ešteže tie stromy okolo nich sú aspoň zelené. Uniformita sa možno tiež až tak nevytratila, lebo originalitu hľadajú ľudia málo a radšej kupujú takisto rovnaké veci (v komunistickej Číne vyrobené), v Ikeách či internetových obchodoch. Dalo by sa tiež povedať, že výber tovaru je teraz skutočne široký. Problém však je, že človek sa v tejto ponuke často až stráca, vybrať si skutočne dobrú vec dá niekedy aj zabrať. Na portáli tn.cz sa vyjadrili, že november nám tiež nezobral šlendriánstvo remeselníkov a stavebných firiem, duch minulej doby v tejto oblasti vládne tvrdou rukou.
Režisérka seriálu Fetiše socializmu Miriam Petráňová sa pre sme.sk vyjadrila, že „my Slováci nemáme k ničomu minulému vzťah, sochy na námestiach zbúrame, hračky a dekoračné predmety vyhodíme, tapety strhneme a kúpime nekvalitný nábytok. Zabudneme a po pár rokoch si už ani nespomenieme, aké vzácne veci sme kedysi vyrábali a mali v bývalom Československu." Je to teda naozaj tak?